„Príbehy odjakživa premieňam na obrazy a snažím sa tak odhaliť múdrosť našich predkov,“ hovorí výtvarníčka Zuzana Kochánková

Jej obrazy zachytávajú realitu a umenie tak, aby poskytla vnímateľovi možnosť uvažovať, rozvinula kritické myslenie, ale i pohladila dušu. Výtvarníčka nedávno zverejnila svoje nové obrazy, ale nevšedným spôsobom vtiahla do „ich života“ aj prítomných.

Aj oni mali možnosť predstaviť svoj uhol pohľadu na ne.   

Maľovanie je vašou súčasťou. Určite nie ste na tomto poli nováčikom...

Maľujem už veľa rokov, popri iných veciach. Vyštudovala som architektúru – obnovu pamiatok. Na fakulte architektúry sa prvé roky intenzívne venuje kresleniu, maľbe a modelovaniu, až potom sa ide ku konštrukčným úlohám. Väčšina architektov má na maľovanie vlohy.

 

Nadstavené ho máte nielen skúsenosťou, ako spomínate, ale najmä láskou k farbám, plátnu chuťou inak vypovedať?

Odjakživa som verila v tajomnú silu umenia hlboko pohnúť človekom. Pozdvihnúť ho inšpirovať k pozitívnej zmene. Rada som rozprávam príbehy z ďalekých aj blízkych miest, z časov dávno minulých alebo nedávnych. Tieto príbehy odjakživa premieňam na obrazy, kde sa snažím odhaliť múdrosť našich predkov, ktorú dúfam, že využijeme v súčasnosti a pre formovanie našej budúcnosti.

 

Aké techniky využívate? Na obrazoch vidno, že ich často spájate a tým vytvárate súhru…

Prešla som si viacerými technikami. V minulosti som veľmi obľubovala temperu. Veľkou vášňou je pre mňa akvarel. Ten využívam najmä na maľovanie, keď cestujem po svete a chcem zachytiť energiu a charakter nejakého miesta. Aktuálne však prioritne využívam akrylové tuše (ktorými na obrazoch ako podklad vytváram krásne štruktúry) a na dosahovanie hĺbky a výraznosti využívam olejové farby. Pochopila som, prečo sa hovorí, že olej je technika majstrov.

 

Predtým ste sa ale venovali pamiatkovej práci.

Áno, mám aj doktorát z obnovy pamiatok. Som profesionálne aktívna v tejto oblasti. Prešla som si viacerými pracovnými pozíciami, vrátane výskumov, navrhovania, realizácie obnovy pamiatok a životnými kotrmelcami sa stalo, že som sa zamestnala na Ministerstve kultúry, kde mám na starosti odbor ochrany pamiatkového fondu. Maľujem už dlho, každé dva – tri roky organizujem samostatnú výstavu. V rámci štúdia, práce a aj v obrazoch sa venujem architektúre.

 

Na vašich obrazoch architektúra ale stále je, no pohľad na ne dýcha aj poéziou a zároveň poskytuje postoj či možnosť diváka postoj si urobiť.

Posledný rok som si ale povedala, že by som chcela viac sprofesionalizovať svoju umeleckú zložku a absolvovala som štúdium v Milan art institut-e. Ide o ročnú online školu, ktorá sa venuje expertízam v maliarstve, ktorú teraz dokončujem. Aj vďaka tomuto vzdelanostnému posunu som sa dostala do iného spôsobu vyjadrenia v obrazoch. Nové vedomosti z teórie maľby a intenzívna ročná práca mi pomáha jasnejšie zachytiť myšlienku na plátna. V kultúre cítim ohrozenie, hmotnej či nehmotnej, nie iba na úrovni politiky, ale najmä na úrovni širšej spoločnosti. Preto sa často venujem témam, ktoré sú veľmi späté  so Slovenskom. Kombinujem témy tradičného ľudového umenia s témami národných kultúrnych pamiatok a širšími kultúrnymi kontextmi.

V každom obraze tak nájdeme viacvrstvové prepojenia. Svojou tvorbou chcem dosiahnuť u prijímateľa dôvod uvažovať nad druhým plánom.

Svoje obrazy ste aj teraz predstavili ľuďom...

Otvorila som svoj ateliér a pozvala tých, ktorí mali chuť uvažovať o mojej aktuálnej tvorbe a spoločne diskutovať. Deň otvoreného ateliéru sa udial v Zmrzlinke Ružinov, v rámci ktorého som aj urobila malú súťaž. Každý sa mal pozrieť na vybraný obraz a povedať, ako naňho vplýva a čo si o ňom myslí. Ten, kto sa dostal najbližšie, vyhral pohľadnice vytvorené z mojich diel. Milo ma prekvapili interpretácie a názory prítomných. Niektorým sa vynorili aj negatívne spomienky. Na obraze, ktorý mám na mysli, sú ľudia v krojoch, ktorí tancujú pod Hotelom Kyjev a Tescom na Kamennom námestí, čo je, priznávam, netradičná kombinácia. Spomínané negatívne pocity mali niektorí, keď videli ľudí v krojoch v spojení s niečím moderným, pretože v minulosti sa týmto kontrastom ukazovalo, ako ďaleko sme sa ako spoločnosť dostali (od rurálnych ľudí ku rozvinutej spoločnosti s fabrikami).

Iní hovorili, že ide o stieranie kontrastov, pretože naopak v Tescu teraz vznikajú nové komunity, je tam aj tanečný dom, kde učia ľudové tance, čo som ja vo fáze prípravy obrazu nevedela.

Pre mňa bolo najkrajšie to, že sa ľudia vedeli krásne a s pokojom baviť o témach, pri ktorých na seba v poslednom čase iba štekajú.

 

Je ale správne umenie pomenované? Veľa ráz sa nám ponúka ako zábava, keď sa avizujú lístky na predstavenia… Nemalo by dostať vážnejší šat už pri balení? Veď vzniká vďaka nemu postoj, vzdeláva…

Význam samotného slova umenie sa v dejinách veľmi menil a ľudia aj úplne inak vnímali, čo umením vlastne je. Od obdobia jaskynných malieb až po, povedzme realistickú maľbu v 19. storočí  alebo fotografiu. Pokiaľ zostaneme vo vizuálnom umení, musíme uznať, že stratilo zmysel zaznamenať realitu po vzniku fotografie. Odvtedy sa vizuálne umenie začalo rozkladať na jednotlivé súčiastky. Začalo v podstate skúmať samé seba. Začala sa dekomponovať farba, objemy, svetlá… Vznikol impresionistický Monet, ktorý nevyužíva štandardné objemy, ale skúmanie svetla. Dalí, ktorý sa pohrával s realitou, Rothko, ktorý pracoval len s emocionálnym pôsobením veľkých farebných plôch. Od vzniku fotografie sa prirodzene začali hľadať nové spôsoby vyjadrenia v umení, lebo jednoducho v realizme sa už nebolo kam posunúť. Čo však vždy bolo a uprieť sa žiadnemu obdobiu nedá je, že umenie vzbudzuje emóciu a zamyslenie.

 

Tu by som rada položila otázku, čo vizualizačné umenie vytvorené umelou inteligenciou? Má v sebe ono emóciu?

Táto oblasť je šokujúca. V rodine mám ja sama nedávny zážitok, kde manžel, chcel robiť plagát na Halloween, plánoval len nejakú tekvičku...atď. Proste, prvky týkajúce sa tohto dňa. Nejakú dobu plagát robil sám, ale potom mu niekto poradil, aby si dal urobiť plagát od  „AI“.  Skúsil, dal návod a AI mu vyprodukovalo plagát taký, že usúdil, že je až desivé, kam sa táto oblasť posunula. Urobí za človeka prácu len na základe pokynov. Tu ale nesmieme zabudnúť, že spôsob, akým umelá inteligencia pracuje, nie je tvorba, dáva len dokopy zdroje z internetu. To mimochodom nie je až tak nové, doteraz to robili ľudia - plagiátori. Ale ako sme hovorili, emócia či akýsi podnet z toho neplynie. Neobohacuje tvorcu, lebo nepodporuje jeho uvažovanie nad témou a diváka vovádza do nejakého generického sveta. Čiže, umením by som to nenazvala. Určite tomu ešte veľa chýba.

 

Pokiaľ sa bavíme o spomínanej kríze v umení. Ako umelec, vnímate to? Akým spôsobom?

Boli obdobia či umelecké formy, ktoré boli vyslovene elitárske. Bežní ľudia si umenie nemohli dovoliť. Dlho zostávalo symbolom statusu, neskôr vznikalo rebelantské umenie, vyhraňujúce sa systému, zaužívaným pravidlám a elitám. Dnes sme v historicky jedinečnej situácii, kedy ktokoľvek môže vlastniť obraz. Je k dispozícii široká paleta umenia rôznej kvality či hodnoty, stalo sa každodennou súčasťou. Extrémna dostupnosť umenia je vlastne historickou novinkou, s ktorou sa spoločnosť ešte úplne nevyrovnala. Niektorí ľudia chcú mať doma iba jednoduchú krásu a nie poburujúci element. Chcú sa len pozrieť napríklad na obraz kvetín a mať príjemný pocit. Na druhej strane sú tí, pre ktorých je práve takýto poburujúci podnet naopak významný. Ako napríklad, obraz „Biely štvorec na bielom pozadí“, vizuálne takmer neexistujúci obraz s extrémne hlbokou myšlienkou od Maleviča. Tieto dve skupiny vnímam, že sú aktuálne v nejakom nedoriešenom spore a jedni s nepochopením ukazujú na tých druhých. Veci sa vyvíjajú. Verím, že v dohľadnej dobe príde ku zmiereniu. 

 

Poďme ale k vašim obrazom. Spájate krásu, tradíciu, ale i historické hodnoty… Aké reakcie vyvolali vaše obrazy v priebehu týchto dní?

V poslednej dobe dostávam veľa pozitívnych reakcií. Vnímam aj to, že v mojej rodine vzrastá hrdosť na naše tradície. Všetky moje sesternice, maminu a aj jej sestry som pred vznikom poslednej série vyčerpávala, aby mi poskytli fotky ako tancujú v krojoch, z majálesov a podobne. Používala som ich ako zdroje inšpirácie. Potom boli prirodzene zvedavé na to, aké obrazy z toho vzniknú. Aj z akcie „deň otvoreného ateliéru“ som sa vrátila s pocitom, že mi podrástla duša. Rozprávanie nielen o umeleckej technike, ale aj o myšlienkach, ktoré sú tam zakódované v bezpečnom a priateľskom prostredí je krásny pocit. Je to, samozrejme, aj veľmi odhaľujúce, lebo prostredníctvom obrazov dávam ľuďom na obdiv svoj vnútorný svet. Obrazy zverejňujem aj na instagrame (@tale.teller.atelier), ich obsah zväčša pochopí len úzka skupina ľudí. Relatívne málokto vie rozpoznať, že ide o kroj z Liptovských Sliačov, zámok zo Zvolena, alebo kaštieľ zo Strážok. To vedia rozkódovať v podstate Slováci, ktorí vytiahli päty zo svojho domu a našu krajinu pochodili.  Sú tu ale ľudia z Talianska, Indie či iných krajín, ktorí sú nadšení z farebnosti, kompozície a celkovej atmosféry obrazov. Môžeme teda povedať, že sa u nich vytvorila na moje diela asi zamýšľaná emocionálna reakcia. Je nádherné, keď sa ľudia podelia o svoje dojmy z mojich obrazov – vždy si to vážim a  veľmi ma to teší.

 

Z čoho podľa vás vychádza  postoj Slováka, ktorý si asi málo uvedomuje svoju identitu?

Čo sa týka Slovenska, ide podľa mňa o širší problém. Prešli sme si vykorenením. Slováci majú problém sa identifikovať s našou kultúrou a históriou. Významná časť budovateľov našej kultúry a pamiatok boli v rámci turbulencií 20. storočia z nášho územia vyháňaní, vysídľovaní,... Udiala sa arizácia, znárodňovanie, privatizácia, predaje zničených pamiatok za 1 korunu. Kde je potom kontinuita? Pocit zodpovednosti za to všetko, čo na našom území existuje. Vraciame k témam ľudovej architektúry a ľudovej tradície, že len to je to slovenské. Pri ostatnom nadobúdame pocit, že ide o dedičstvo iných národov, Maďarov, Židov, Nemcov… Takýto pohľad je podľa mňa ochudobnením našej kultúry a kultúrneho dedičstva.

Práve nevyrovnanie sa s touto časťou histórie spôsobuje problematickú identitu.

Autor: Jana Jurkovičová