„Keď som bola na vrchole, uvedomila som si, že nie som šťastná…“, hovorí Eva Krčmáriková

Práve kľukatosť života nám ponúkne jeho rozkvet a mnohorakosť. Len, treba chcieť a veriť, že to človek zvládne. Eva Krčmáriková pôsobí v Rakúsku aj na Slovensku. Stavila vždy na pohľad vpred a nebála sa prekonať prekážky a poodhadzovať zo svojej cesty balvany. Napokon sa rozhodla dokázať, že v našich silách je vlastne všetko.

 

Kedy ste sa rozhodli stať sprievodcom ľudí, ktorí sa nachádzajú v procese premeny, na prahu dôležitých rozhodnutí vo svojich životoch?

 

Prišlo to v momente, keď som si uvedomila, že dary, ktoré od života dostávam,  skúsenosti, čo mám a chápem ich ako dary, že sa chcem o ne deliť. A keď to neurobím, bude to sebecké, lebo viem iným uľahčiť život. Bolo to vtedy, keď som hľadala životné poznanie, a pochopila som, že zdieľanie je jedna z najkrajších foriem životnej existencie, že práve to nás robí ľuďmi. Uvedomila som si tiež,  že som svojou podstatou výskumník, vždy idem na koreň veci, že keď preskúmam niečo  tajomné, je to nádherné,  a mám z toho takú radosť, že ju chcem zdieľať.

Takže, toto stálo za mojím rozhodnutím založiť akadémiu, chcela som sa deliť o to, čo som deň za dňom poznávala.

 

Nazvali ste sa výskumníkom, idete teda vo všetkom do hĺbky, k podstate veci…

 

Od detstva som bola mentálne talentovaná, učenie mi šlo ľahko,  v škole som patrila k najlepším,  a na druhej strane som bola veľmi vnímavá. Vyrastala som na Strednom Slovensku a ako päť-šesťročná som sedela na lúke a pozerala sa na rodičov, ktorí každú jar  a jeseň zbierali na poli kamene. Napadlo mi, či tie kamene rastú. Opýtala som sa na to rodičov, no odpoveď znela: „nepýtaj sa na také blbosti“, tak som si opäť sadla na medzu a meditovala som nad tým, či naozaj rastú. Po chvíli som si pre seba urobila záver, že rastú, že sú živé. Takto som vyrastala, hľadajúc odpovede na otázky ktoré prichádzali zvnútra. Som rodičom veľmi vďačná, že ma naučili pracovitosti, dôslednosti, priamosti. Vyrastala som v bežnej rodine a bola som vedená k náboženstvu. Náš starý pán farár Jozef Hrmo bol kňazom, ktorý  pomáhal za vojny partizánom a nikdy z toho neprofitoval, bol to človek činu. Keď som išla po prvýkrát na náboženstvo do hornej školy pod kostolom, kde nás učil náboženstvo, videl na mne, že počúvam a veľmi snažím.  Biblické príbehy boli pre mňa očarujúce, nádherné. Videl moje žiariace oči a keďže mal aj zmysel pre humor, povedal: „Eva, ja ťa raz dostanem“! A na jednej hodine sa ma spýtal: „ Eva, kto zabil Káina?“ A ja som odpovedala: „ Ábel“, a pán farár ma nachytal. Bol to človek, ktorý si vážil ľudí, a tí za ním šli rovnako do kostola, ešte za socializmu, ako si on  šiel za nimi posedieť do krčmy. Bol to veľmi pragmatický človek.

Mali ste teda v živote eľa pekných vzorov. Motivácie. Celé sa to teda odrážalo od skúmania a pozorovania toho, čo človek hovorí a ako napokon koná?

 

Áno, keď som sa začala ponárať do toho náboženského života, začala som si klásť otázky. Pozorovala som chovanie ľudí. Vedela som, kedy sú spovede a raz sa stalo, že suseda, ktorej preletela sliepka cez plot na náš dvor a ona nadávala, keď prišla nedeľa, sväté prijímanie, šla naň. Ja som vedela, že medzi tým dňom a nedeľou, nebola svätá spoveď. Keď sme prišli domov z kostola, tak som sa opýtala rodičov, prečo? Odpoveď som teda nedostala. Tak takto postupne som spoznávala život, ktorý bol mojej duši vlastný, a potom ten každodenný život. Videla som rozdiely medzi tvrdeniami náboženstva a realitou, a nenachádzala som odpovede.

 

Váš život vám priniesol mnohé úskalia, no ukázal aj cesty ako z toho von...

 

Otehotnela som s prvým chlapcom v devätnástich, po prvýkrát pobozkaná. Dieťa prišlo  z lásky, ja som ho milovala, vedela som, že ho na svet privediem. Bola som prijatá aj na vysokú školu ale vedela, som, že aj jedno aj druhé je požehnanie. Študovala som s dieťaťom Ekonomickú univerzitu a znova som si kládla otázky. Ja s dieťaťom, kedy som sa medzi kočíkovaním a praním plienok pripravovala na cviká a mala urobené domáce úlohy a niektorí spolužiaci, ktorí mali kopec voľného času, odo mňa odpisovali. Tak som si zasa kládla otázky prečo?

 

Ja zastávam taký názor, že čím viac má človek povinností, tým mu to ide ľahšie a menej uvažuje nad tým, že niečo musí...

 

Podľa môjho názoru, pretože som si tú školu robila, lebo som chcela, bavilo ma to a súčasne som dieťatko milovala. Samozrejme, na veľa otázok som nedostala odpoveď.

Keď teraz preskočím do súčasnosti, mám 62 rokov, viem, že nemusím vždy dostať odpoveď. Ale viem aj to, že kladenie otázok je základom posunu človeka v jeho vývoji.   Hlbšie som  študovala aj iné náboženstvá, počúvala rôznych učiteľov, čítala knihy a prišla som k poznaniu a odpovedi, že kladenie otázok v živote človeka je veľmi dôležité,  správne položená otázka totiž  nesie v sebe odpoveď.

 

Vidno, že celý život bádate a to je vlastne aj dobrým predpokladom na to, aby ste pomohli aj inému človeku. V živote ste museli hľadať veľa ciest ako uspokojivo ten ktorý problém zvládnuť.

 

Ľudia zvonka, keď počujú môj príbeh hovoria, že môj život nie je ľahký a ako som to všetko dokázala. Ja hovorím, prečo, mne vôbec nepripadá ťažký. A to preto, že som zobrala zodpovednosť za môj život, nikdy som nikoho nerobila zodpovedným za moje rozhodnutia a ich dôsledky v živote. Vďaka Božej milosti sa mi dostalo toho, že vidím súvislosti a v každej udalosti  som videla prečo sa tak stalo a vedela som, že mohli byť aj iné riešenia.

 

Človek sa stáva vlastne o to viac človekom tým, čo daruje zo seba iným...

 

Poznanie, ktoré som dostala v týchto ťažkých situáciách, ma posunulo práve tam. Hoci vidím, že mnohé cesty by mohli byť ľahšie alebo by mali viacej výhod, práve toto je možno to „povolanie výskumníka“, o čom som na začiatku hovorila,  idem do toho, a otvárajú sa mi nové obzory a život je pre mňa vzácny a darom.

 

Ako to je u vás dnes s vnímaním Boha?

 

Neexistuje Boh mimo mňa. Pokiaľ ho budem stále hľadať vonku, je to sizyfovská práca. Pokiaľ prijmem to, že ma stvoril a miluje ma, musím ho hľadať v sebe. Keď mi niekto povie, že ho potrebujem na to, aby som spoznala Boha, pre mňa to nie je pravdivé.

Keď človek keď ide do svojho vnútra, čo je často ťažké, spozná dualitu. Žijeme vo svete protikladov, a musíme mať neustálu sebakontrolu, aby sme videli, že si z tých protikladov môžeme vybrať, že nič nemusíme a môžeme sa slobodne rozhodovať.

A keďže máme slobodnú  vôľu, treba  prijať aj zodpovednosť za to, že všetko čo máme, sme si sami vytvorili a teda vieme nachádzať  aj cesty von zo situácií.

Keď vychádzam z tejto zodpovednosti, ktorú každý z nás má, nebudem nikoho odsudzovať. vôľu, Boh je Láskou, ktorá je všeobjímajúca, nie duálna. A moja sebahodnota, sebaúcta, moje poznanie závisí odo mňa.

 

Vlastne, podľa vás každá komplikácia na základe možno aj nie k priamočiarej odpovedi je darom a cestou k poznaniu… Aj na základe náboženského učenia je povedané, že talenty treba darovať ďalej. Ako sa vám darí tak pozitívne postupovať? S takým nábojom?

 

Poviem vám len to, že vždy som išla za hlasom svojho srdca, aj keď som žila s Taoistami v kláštore. Jeden z mníchov, keď som odtiaľ odchádzala, mi podal malú knižočku. Poďakovala som a povedala, že hoci hovorím trochu čínsky, neviem v čínštine čítať knihy. Nevadí, povedal,  kniha je tvoja, lebo my v kláštore vidíme, že ty si človek srdca.

 

Vaše cesty boli ozaj kľukaté, ale ako vás počúvam, stále v nich koluje láska. Láska k Bohu, človeku, životu, čo neraz dnes mnoho ľudí hľadá.

 

V živote mi bolo všetko ponúknuté, bola som úspešná, bohatá. A keď som bola na vrchole, lebo sa mi za tri roky podarilo to, čo som chcela, uvedomila som si, že nie som šťastná. Vtedy som začala hľadať, prečo. Čím to je, že úspech, záujem médií, rodina, ma to nerobí šťastnou? Vrátila som sa do detstva a začala hľadať odpovede v neviditeľnom. Ľudia, ktorí ma poznali, nechápali, prečo som predala firmu, robím Feng – šuej ...  V tom neviditeľnom som hľadala, podľa akých zákonov fungujeme, prečo sme podmienení...  Prečo ráno vstaneme, chceme urobiť veľa vecí a na konci dňa zistíme, že sme robili niečo iné.

 

To krásno sprostredkovať, je neraz problém… Ale najmä vyhorenej duši.

 

Hľadala som, prečo je to tak, že ľudia majú okolo seba krásne veci, ale nie sú zdraví, netešia sa. Zistila som, že nie je jedno kde a ako je stavba postavená, spoznávala som geomantické umenie.   Napokon som sa cez toto bádanie dostala k umeleckej terapii. K umeleckému som bola vedená celý život, no keď mi prišla ponuka študovať umeleckú terapiu, povedala som si, že už mám toľko škôl a certifikátov… Ale potom sa stalo to, že život ma priviedol k tomu, aby som to prehodnotila. Napokon som sa stretla s vedúcou školy, ktorá ma prijala, s podmienkou, že si doplním práce trojmesačného obdobia, kedy štúdium začalo. Nemala som ambíciu stať sa terapeutom, chcela som prostredníctvom umenia spoznať seba. Obdivovala som krásne duše umelcov, ale nemala som pocit, že ja to dokážem... že budem kresliť a sekať do kameňa, hoci sme mali v rodine sochára.

 

Je úžasné, že ste verili každej z ciest a napokon sa začali venovať o to viac ľuďom.

 

Až po päťročnom štúdiu som videla, aké účinné sú metódy antroposofickej umeleckej terapie.  V poslednom ročníku sme mali povinnú prax a dostala som sa na psychiatrickú kliniku do Bratislavy a praxovala som aj na geriatrickom oddelení aj mimo Bratislavy. Vnímala som, v akom stave je ľudská duša, keď nežije v radosti. To vo mne podporilo súcit, otvorilo bránu ku ľudskosti ako takej, práve vďaka zázračným účinkom týchto metód. Prebudilo to aj obrovskú pokoru voči profesii terapeuta. Boli tam dve skupiny, jedni vo veľmi zlom stave a druhí mobilnejší, a účinok na ich duše bol priam hmatateľný. Takto som sa dostala ku umeleckej terapii.

 

Moja posledná otázka bude smerovať k prednáške v Starom Avione, v galérii, kde nám predstavíte postup, či postoj k tomu, ako si vybrať umelecké dielo. To znie až ako profesionálny pohľad na umenie...

 

Titul tohto semináru zahŕňa v sebe všetko, čo som sa v živote naučila. Robila som s výtvarným umením, poznala osobne našich majstrov, ako bol Albín Brunovský a jeho škola. A tiež majiteľov gelérií  z Japonska, USA, Holandska, Viedne… Videla som, ako prijímajú a hodnotia naše umenie. Tak som prišla k poznaniu toho, čo na Slovensku máme, ku hodnote umenia a k tomu, ako tvorí slovenská duša.   Neskôr som otvorila interiérové štúdio a po troch rokoch som stretla Feng-šuej, učenie o prúdenií enegie, jej druhoch a smerovaní. To, čo je do diela vložené, pôsobí na priestor. Potrebovala som práve umelecké diela, tieto „ lieky, prostriedky“ – žiariče energie.

Ako poradcu Feng-šuej ma klienti oslovili, keď si nevedeli poradiť s výberom diel do svojho príbytku. Ak vlastníte napríklad  obraz z osemnásteho storočia je na ňom zobrazené bojisko, sú odseknuté nohy a ruky, krvácajúce ľudské telá, potom mať ho zavesený vo svojom interiéri nie je práve zmysluplné a žiadúce, hoci na trhu s umením môže mať  veľkú hodnotu.

Postupne som sa  dostávala k tomu, ako rozlišovať, ktoré umelecké dielo kam umiestniť a ako ovplyvňuje okolie. Dnešné moderné umenie je často  terapiou umelca.  A ceny na trhu umenia  sú umelo manipulované. Je to možné preto, alebo človek-spotrebiteľ, stratil schopnosť rozlišovať,  cítiť energiu, ktorá z diela vyžaruje. Rozhoduje sa emočne a náhle, podľa svojej nálady.

Každý produkt nesie v sebe energiu a umelecké dielo o to viac, že je výsledkom duševného ladenia autora.  Preto je spiritualita a naladenie pred tvorbou,  podmienkou vzniku dobrého umeleckého diela, ktoré je v súlade s kozmickými princípmi.

Keď sa na takéto dielo  človek pozrie,  okamžite reaguje, cíti  energiu  doň vloženú. Tá ho dokáže preniesť do jemného sveta  vibrácií,   ktoré pozdvihnú  jeho dušu.

Pri štúdiu umeleckej terapie som pochopila, čo „stojí za obrazmi“ a súčasne ako pôsobí umenie na jednotlivé zložky bytosti človeka.

Krása ma sprevádza od malička, od obdivného vnímania tvorby môjho sváčka v sochárskom ateliéri na Kolibe v Bratislave, cez skúsenosti poradcu pre harmonizáciu interiéru a kancelárií, až po osobné zážitky  metód kreslenia a maľovania, pomocou ktorých sa v priebehu 45 minút podstatne uľaví človeku s vážnou diagnózou.  Rada budem zdieľať toto poznanie, ktoré podstatne pôsobí na premenu človeka aj sveta.

Autor:Jana Horváthová