„Dlh Laholovi je nesplatiteľný“: hovorí Viki Janoušková

Scéna a kostýmy Dušan Krnáč. Réžia Viera Dubačová..

 

 

 

Laholova tvorba a životný osud spája v sebe viaceré témy, ktoré sú inšpirujúce a hlavne je potrebné o nich hovoriť. Bol človekom, ktorý miloval domov, cítil sa byť slovenským spisovateľom, ale doba ho v 1949-om vyhnala a povláčila od Izraela cez Juhosláviu, Rakúsko, Francúzsko, Nemecko... Spravil akýsi kruh po celej Európe, ktorý túžil dokončiť príchodom na Slovensko. No 50-te roky mu to nedožičili. Tak napokon zakotvil v Nemecku... A hoci mu tu ponúkali, vydať čokoľvek, čo napíše, úžitkovú literatúru ako scenáre bol ochotný napísať aj v hociktorom cudzom jazyku, ale hry, básne  a prózu vedel tvoriť výlučne v slovenčine...

 

 

Áno, okrem témy exilu tvorivého človeka je táto scénická kompozícia aj o Laholovom vzťahu s kamarátom a súputnikom Jurajom Špitzerom... Zoznámili sa ako študenti v Bratislave, potom sa stretli v pracovnom tábore v Novákoch, odkiaľ odviezli Laholovu mamičku aj brata do Osvienčimu, následne boli v SNP, potom ich zomleli začiatky socializmu... Ich vzťah bol ako na húsenkovej dráhe od času, keď Laholovi Špitzer zachránil v Novákoch život cez konflikt pre hru Atentát, ktorú mu zmietli zo stola všetci vrátane jeho kamaráta, až k tomu, ako mu v 60-tych rokoch začal pomáhať vrátiť sa naspäť domov... Vzťah Špitzera a Laholu vypovedá o priateľstve, morálke a dobe, ktorá začala morálku vytláčať z verejného diskurzu... Ich kamarátstvo bolo zmietané okolnosťami 20. storočia... aj nad týmto storočím a jeho koketovaní s demagogickými režimami sme sa inscenáciou zamýšľali...

 

 

Dlh je nesplatiteľný... Hoci sa Lahola vysťahoval oficiálne s povolením úradov, napriek tomu ho tu zakázali. Prvý krát... Kamarát Špitzer začal hľadať spôsob, ako mu umožniť vrátiť sa na Slovensko, no Lahola povedal, že hoci túži po návrate viac, ako po čomkoľvek inom, urobí tak iba vtedy, ak ho oficiálne pozvú. Aj v tomto vidno silný morálny postoj, ktorý nie je až taký bežný v našich zemepisných šírkach... (Mimochodom, nepoznám eticky silnejšie a zároveň autentickejšie poviedky v slovenskej literatúre ako tie jeho.) Nakoniec ho pozvali režírovať film Sladký čas Kalimagdory, prišiel, natočil a pri zostrihu mu zlyhalo srdce. Písal sa rok 1968. A v 70-tych rokoch Laholu opäť zakázali. Po jeho smrti. Druhýkrát. Až teda po 89-tom sme ho akoby prijali, aj keď stále mám pocit, že len vo faktografickej rovine, vnútorne naša generácia akoby ešte nemala tú dobu spracovanú...  A v tomto sme si nemierne silne porozumeli aj s režisérkou Vierkou Dubačovou, toto ju pritiahlo k tomuto nášmu projektu... Postoje našej generácie k jednotlivým obdobiam 20-teho storočia.