M. TÁBORSKÝ: Pohybujeme sa v dobe veľkého zrýchlenia a povrchnosti

Bratislava 20. septembra (TASR) - Vo filme je neprehliadnuteľný. S úsmevom priznáva, že si vďaka svojej vizáži zahral blbcov, pétepákov či zloduchov a podliakov. Aj dnes sa mu občas stane, že ho ľudia na ulici oslovia "milej zlatej" vďaka úlohe v oscarovom filme Kolja, v ktorom stvárnil eštebáka. V štyridsiatke však prišli aj charakterové postavy a jeho presvedčivé herectvo zaujalo nielen českých, ale aj zahraničných režisérov. Fernando Trueba ho obsadil do filmu Dievča tvojich snov, ktorý získal niekoľko výročných cien Španielskej akadémie filmového umenia a vedy Goya. Za stvárnenie postavy tlmočníka v tejto komédii získal v roku 1998 španielskeho Oscara v kategórii objav roka.

"Bola to tá sladká doba zahraničných zákaziek v Prahe a Čechách. Cudzinci k nám prichádzali, vedeli, aké tú majú zázemie, že máme výborné filmové profesie a obsadzovali menšie úlohy českými hercami. Bolo to pre nich lacnejšie, ale tiež vedeli, že českí herci sú dobrí," povedal v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky český herec Miroslav Táborský.

-Roky svoju tvár prepožičiavate filmovému priemyslu. Pred prázdninami ste aj v Bratislave predstavili komédiu Život je život, v ktorej stvárňujete hneď dve postavy. Do nekvalitného filmového projektu by ste už zrejme nešli. Funguje vo vás určitý indikátor, ktorý vám napovedá, či ísť alebo neísť do filmových úloh, ktoré vám ponúknu?-
Ako herci sme trošku v inej situácii, nerozpoznáme to vždy. Už som dostal scenár, o ktorom som pochyboval, ale stavil som na režiséra. Povedal som si, ten režisér je dobrý a on z toho niečo urobí, a urobil. Ale potom som zažil dobrý scenár, a nepodaril sa. My herci na tom výsledku máme iný podiel ako napríklad v divadle, pretože kvalita filmu veľmi záleží na kamere, strihu, to výsledné spracovanie už nie je toľko v našich rukách. Myslím si, že sa pohybujem na hrane omylu, a snažím sa mu predísť, samozrejme. Ale stať sa to môže každému hercovi, a je v tom nevinne.

-To znamená, že v divadle máte väčšiu možnosť zasahovať do predstavení, formovať postavu, ktorú stvárňujete?-
V divadle mám väčšiu možnosť biť sa o ten výsledok a stále mám možnosť ho ovplyvňovať, do poslednej chvíle, a každý večer, a meniť, posúvať tie veci, keď sa niečo nedarí. Ale vo filme to natočím a môže sa stať, že niekto tú scénu, ktorú mám pocit, že som dobre zahral, tak ju z môjho pohľadu zle nastrihá.

-Vaša cesta k herectvu asi nebola jednoduchá, na DAMU ste sa snažili dostať niekoľkokrát...-
Neviem, či to bolo ťažké, alebo nebolo. Ja som sa rozhodol v nejakých 15 - 16 rokoch, že ma toto priťahuje. Definitívne rozhodnutie padlo v 3. ročníku na gymnáziu, že pôjdem robiť prijímačky, a tie nevyšli. V tej dobe som už hral amatérske divadlo toľko a overil som si natoľko, že tú prácu môžem robiť, že sa to vo mne zaprelo a bol som rozhodnutý robiť prijímačky znovu, netušil som, že to bude trvať tak dlho (smiech). Ale spätne si myslím, že to nevadí, že ma zobrali až po piatich rokoch a že som medzi tým študoval niečo iné. Nezaháľal som, celý ten čas, čo ma nezobrali na DAMU, som hral v troch amatérskych divadlách naraz. Bol som v divadle stále a skúsenosti, i keď amatérske, som zbieral denne.

-Kde sa vzala tá chuť? Až po štvrtý raz vás zobrali na DAMU, máte umelecké, divadelné korene?-
Rodičia hrali amatérsky divadlo v mladosti, na dedine, ale mám pocit, že to tak bolo u polovice českého národa. Divadlo skutočne hralo od Obrodenia v našich kultúrnych dejinách obrovskú úlohu. Pred revolúciou sme mali v krajine dva a pol tisíca registrovaných amatérskych divadiel, to je úžasné číslo! Ale z rodiny som to nemal. Na otázku, prečo som sa do divadla pustil, mi odpovedala knižka Jiřího Frejku Človek, ktorý sa stal hercom. Odporučil mi ju pán profesor Spáčil, keď som sa na DAMU chystal písať diplomovú prácu. Rozhodol som sa ísť za týmto profesorom, ktorý inak tieto veci nerobil, bol to už starší, chorý človek, ale mal ma rád. Mal som pocit, že sa od neho chcem veľa dozvedieť a dohovoril som sa s ním, že mi bude robiť vedúceho diplomovej práce. Vybral mi asi desať kníh a povedal - najprv si ich prečítaj a potom príď. Jedna z nich bola útla knižka Jiřího Frejku, prvorepublikového režiséra, ktorý v nej popisuje, že človek, ktorý má nejaké životné ambície, nie je to lenivec, sníva v puberte, že bude pretekárom, skvelým lekárom, spisovateľom, potom prichádza do puberty a zisťuje, že k tomu, aby sa niekým takým skvelým stal, je k tomu potreba veľmi veľa práce, a keď sa v tejto dobe stretne s divadlom, vo vhodnej konštelácii, tak zistí, že v tom divadle sa niekým takým môže na ten jeden večer stať. U mňa to presne tak bolo.

-S amatérskym divadlom ste začali v 15, najprv ste hrali divadlo malých javiskových foriem, ale veľa ste aj recitovali. Absolvovali ste celý rad recitačných súťaží a dostali ste sa až na českú národnú prehliadku Wolkrov Prostějov...-
Tam som najprv nevyhral, ale keď som počúval tých, čo vyhrali, povedal som si - viem to lepšie, len si musím lepšie vybrať text, predať to, čo viem. O rok som sa vrátil a Wolkrov Prostějov som vyhral. Zažil som tam vec, ktorá ma definitívne utvrdila v tom, že sa chcem venovať herectvu. Dovtedy som skutočne hral komické divadlo, malé formy, tam som si vybral ťažký, vážny, smutný text - jednu Wolkrovu rozprávku, ktorú som si upravil, aby sa vošla do desiatich minút. Chcel som vždy vyhrať nie kvôli víťazstvu, ale preto, že víťazi si na záverečnom večeri zarecitovali pred úplne plným prostejovským divadlom. Je to krásne secesné divadlo. Ja som desať minút sám mal pred sebou veľké krásne divadlo plné ľudí! Cítil som ten vzťah medzi mnou a hľadiskom, bol to pre mňa obrovský zážitok, ktorý mi potom potvrdili aj niektorí diváci, keď za mnou prišli. Ten zážitok ma posunul o kus ďalej. Povedal som, áno, môžeš to robiť a chceš to robiť.

-Zdá sa, že ste sa vyžívali v tom, že môžete dav ovládať slovom...-
Za to môže to, že ma nevzali na DAMU a začal som sa zúčastňovať na tých súťažiach. Dovtedy som nič také nerobil. Zrazu som pochopil, čo to je ovládať ľudí len slovom a veľmi ma to bavilo. Tým, že ma na DAMU zobrali až po piatich rokoch, stihol som Wolkrov Prostějov päťkrát, medzi tým boli ďalšie recitačné súťaže. Vyskúšal som si a overil cenu slova. Doteraz to mám rád aj na javisku. Pokiaľ mám nejaké prednosti na javisku, tak je to schopnosť jednať slovom.

-To znamená, že divadlo preferujete pred filmom?-
Dlho som hovoril áno, ale to závisí od úlohy. Neviem si predstaviť, že by som divadlo nechal, to v žiadnom prípade, ale keby mi niekto povedal - vyber si, tak si vyberiem divadlo. Ale už som zažil vo filme toľko pekných úloh, že mi poskytli podobné uspokojenie ako divadlo.

-Spomeniete aspoň niektoré "uspokojivé" filmové diela?-
Je to celá séria práce so Zdeňkom Svěrákom, prípadne s Honzom Svěrákom. Vlastne to začalo spoluprácou na Koljovi, potom prišiel film Lotrando a Zubejda, Tmavomodrý svet, to sú lahôdky, ale najväčšou pre mňa ostáva španielsky film Dievča tvojich snov.

-To je film, ktorý získal niekoľko výročných cien Španielskej akadémie filmového umenia a vedy Goya. Španielskeho Oscara ste dostali aj vy, ako najlepší herecký objav roka. Ako ste sa dostali k tomuto najúspešnejšiemu španielskemu filmu roku 1998?-
Ten film sa nakrúcal v roku 1997 v Čechách. Bola to tá sladká doba zahraničných zákaziek v Prahe a Čechách. Cudzinci k nám prichádzali, vedeli, aké tu majú zázemie, že máme výborné filmové profesie a obsadzovali menšie úlohy českými hercami. Bolo to pre nich lacnejšie, ale tiež vedeli, že českí herci sú dobrí. Bol tam jediný problém v jazykovej bariére.

-Tú jazykovú bariéru ste vy nemali, či?-
A akú (smiech). Film sa nakrúcal španielsky, nemecky, a ja som španielsky nehovoril vôbec a nemecky som vedel tak - Guten Tag, ich bin ein Schauspieler (smiech). Španielsky som sa učil veľmi intenzívne štyri týždne pred natáčaním, tri hodiny denne, s učiteľom. Na to, aby som sa dohovoril po španielsky, to nestačilo, ale stačilo to, aby som presne rozumel tomu, čo hovorím, aby som bol schopný sa to naučiť. Navyše na pľace sa aj tak komunikovalo v angličtine. Bola to veľmi šťastná práca.

-Vynechali ste úlohu režiséra Fernanda Truebu...-
Veľmi mi pomohol v tom, keď mi potom popísal, ako ma obsadil. Pochopil som jednu vec, ten režisér bol ako vynikajúci kuchár. Veľmi starostlivo si vybral hercov do rolí a potom už ich ani veľmi priamo na pľaci nerežíroval. Už sa len bavil tým, ako to funguje, pretože ich dobre zložil. Bolo to jeho veľké riziko. Volal mi, že má pre mňa veľkú úlohu a opýtal sa, či som ochotný a schopný naučiť sa španielsky do natáčania. Sľúbil som, že áno. Celý vtip bol v tom, že som to musel zvládnuť za mesiac. Len päť týždňov pred natáčaním sa to podarilo dohodnúť. Na celý jún ma vyblokovali z divadla, musel som vrátiť úlohu v televízii, bolo toho veľmi veľa, ale vytvorili mi luxusné podmienky, dva mesiace som nemal nič iné na práci len tento film.

-Vďaka účinkovaniu v zahraničnej produkcii ste mali možnosť zoznámiť sa z viacerými hereckými hviezdami. Na koho zo snímky Dievča tvojich snov rád spomínate?-
V tomto filme bolo asi osem absolútne špičkových španielskych hercov vrátane dnes svetovej superstar Penélope Cruz, ktorá v tom čase bola na začiatku americkej kariéry, vtedy nakrúcala len druhý americký film. Vlastne som bol pri jej prerode zo španielskej superstar na svetovú. Mal som to šťastie, že som podobným spôsobom prišiel k pekným úlohám, napríklad v hororovom príbehu Snehulienka, kde som sa stretol so Sigourney Weaver alebo Samom Neillom. A veľmi peknú prácu som mal vo filme Kliatba bratov Grimmovcov s Mattom Damonom a dnes už zosnulým Heathom Ledgerom.

-Hovorí sa, že takéto veľké hviezdy bývajú skromné. Presvedčili vás o tom?-
Úplne. Ten humbug okolo nich robia tí ostatní. Oni sami sú úplne normálni a veľakrát sú vďační za to, že sa môžu správať normálne pred inými ľuďmi. Pre mňa zostane príjemnou spomienkou, že som s Mattom Damonom a Heathom Ledgerom hral medzi karavanmi futbal cez prestávku (smiech), bola to veľmi pekná spolupráca. A so Sigourney Weaver som sa porozprával o deťoch, o divadle. Vôbec som nevedel, že hrá divadlo. V tom čase sme mali rovnako staré deti, takže sme sa mali o čom rozprávať. Keby som vedel trochu lepšie po anglicky, tak tie rozhovory boli aj dlhšie.

- V Divadle v Dlouhé, ktoré patrí k špičke pražskej divadelnej scény, ste 18 rokov. Za tú dobu máte určite v repertoári postavu, ktorá je pre vás kľúčová?-
Práve od režisérky Hany Burešovej, ktorá je kmeňovou režisérkou Divadla v Dlouhé, som dostal ako hosť v divadle Labyrint na Smíchově, v dnešnom Švandovom divadle, úlohu Fausta v Grabbeho hre Don Juan a Faust. Dona Juana hral Karel Roden. Bolo to predstavenie, ktoré ako prvé u nás dostalo Cenu Alfréda Radoka. V roku 1992 sa po prvý raz udeľovala táto cena divadelnej kritiky za najlepšie predstavenie. S malými prestávkami sme ho hrali 11 rokov. Dostať v 33 rokoch Fausta a hrať ho 11 rokov je nádherné.

-Na to predstavenie asi s nadšením spomínate aj kvôli omladeniu Fausta, o ktoré požiadal Diabla...-
Dodnes rád spomínam na to úžasné bleskové preoblečenie. To bol nacvičený pit stop ako vo Formule 1. Začínal som tú hru a bol som starý, vyčerpaný, šedivý, vráskavý, zdevastovaný človek, ktorý už nemôže ďalej, nemôže spať, túži po tom absolútnom poznaní. Keď sa rozhodol, že ho diabol má omladiť, zmizol som z javiska. Sotva som ho opustil, odhadzoval som jednotlivé časti kostýmu, naskakoval do iných, aby som dobehol do šatne, kde ma dve garderobierky doobliekali a dve maskérky preličovali. Vrátil som sa a behom troch minút som vrazil späť na javisko. A bol som ako romantický hrdina z hnutia Sturm und Drang (smiech) - vyžehlený, nalíčený, s vrkočom, vyšponovaný, nádherne oblečený. Na to som sa vždy tešil. Bol to pre divákov vždy šok, nechápali, že je možné to tak rýchlo stihnúť.

-Len v raketovom preoblečení a "premaskovaní" však nespočívala podstata vášho fenomenálneho Fausta...-
Bola to skutočne kľúčová úloha, pretože dozrievala. Vo Faustovi je ukrytého toľko múdra. Po piatich, po šiestich rokoch sa mi stalo, že som nejakú repliku zrazu povedal inak po zmysle a hovoril som si - ale takto je to správne, takto si to mal hovoriť dávno! Aj jedenásty rok sa mi to stalo, že som niečo povedal inak, a prišiel som na to, že takto je to správne.

-Svoju prácu dosť detailne analyzujete, zrejme o herectve veľa a často premýšľate...-
Som pomerne racionálny typ. Kým ma zobrali na DAMU, študoval som taký odťažitý odbor na pedagogickej fakulte v Hradci Královom, kde som vyrastal. Pôvodne som myslel, že tam idem na rok, aby som nemusel na vojnu, a potom ma už určite zoberú na DAMU. Netušil som, že vyštudujem odbor fyzika - základy techniky. S tým je, samozrejme, spojené racionálne, analytické myslenie a nejaký čas mi to i na DAMU robilo trošku problémy, aby ten mozog to herectvo toľko nekontroloval, aby som našiel rovnováhu medzi mozgom a srdcom. To mi chvíľku trvalo. Presne mi to pomenoval, ukázal, vysvetlil a naučil ma rozoznávať profesor Spáčil.

-K profesionálnemu divadlu ste sa dostali až vo veku 28 rokov. V porovnaní s vašimi vrstovníkmi ste hereckú kariéru začali dosť neskoro, ale predsa sa môžete pochváliť istými vývojovými etapami svojho herectva, najmä filmového...-
Začínal som postavami blbcov (smiech), to boli takí naozaj chudáci dementní, potom boli pétepáci. Priniesla to revolúcia, točili sa veci, ktoré boli do tej doby zakázané - Černí baroni, Tankový prapor. Ale ja si veľmi cením film, ktorý nakrútil výborný režisér Martin Hollý Tichá bolesť. Scenár napísal Jiří Křižan. Je to veľmi pekný film, myslím si, že trošku nedocenený. Nádhernú úlohu, jednu zo svojich posledných mal v tomto komornom jemnom ľudskom príbehu Rudolf Hrušinský. Veľmi rád na tento film spomínam.

-Po blbcoch a pétepákoch prišli ďalšie filmové postavy...-
Po nich som mal dlhé obdobie zloduchov a podliakov. A potom som bol prekvapený, práve keď sa mi blížila štyridsiatka, prišlo obdobie charakterových úloh. U tých Španielov som hral kladnú milú úlohu - tlmočníka. Keď som sa s nimi o tom bavil, hovorili - my sme všetci čierni, maličkí a chlpatí i na jazyku, ty medzi nami vyzeráš ako dobrák (smiech).

-Vaši fanúšikovia by nám zazlievali, keby sme nespomenuli postavu eštebáka Novotného, ktorú ste stvárnili v oscarovej snímke Kolja. Ešte sa vám stáva, že vás ľudia na ulici oslovujú "milej zlatej"?-
Teraz už toľko nie, ale stávalo sa to. Aj na túto postavu sa Zdeněk Svěrák dokázal pozerať láskavo. Ten film je o drsných veciach, ale má svěrákovské láskavé oko. Tak nejako vnímali ľudia aj moju postavu, aspoň také reakcie som zaznamenal.

-Dôležitý vo vašej kariére bol tiež televízny seriál Místo nahoře, ktorý pritiahol k obrazovkám mnoho divákov. V príbehu sociálne slabšej rodiny, ktorá si vďaka výhodnej ponuke, zaobstará vilu v satelitnom mestečku, ste presvedčivo hrali otca. Ten seriál bol kvalitne napísaný, zrežírovaný a skvelo obsadený. Aký názor máte na súčasnú seriálovú produkciu?-
Mám pocit, že sa pohybujeme v dobe veľkého zrýchlenia a povrchnosti, nie je čas si sadnúť a postavy si vysvetliť. Bežné je, že človek ide točiť seriál a nemá všetky scenáre vopred, dopisujú sa v priebehu práce. My herci si potom nemôžeme vytvoriť vývoj postavy. Niekedy sa stane, že nám píšu niečo, čo nie je s postavou kompaktné. Nemám radosť z tohto vývoja, ale je daný tým, že zrazu je tu obrovská nadvýroba. Herci zo staršej generácie, a ja už sa k nej skoro počítam, fňukajú, že keď začínali so seriálmi, bola tu jedna jediná televízia a mala jeden kanál. A v tej televízii sa sústredili talenty, ktoré túto prácu môžu robiť. V súčasnosti táto krajina zrazu nevyrobí osemnásobok talentov. Stále dúfam, že sa to napríklad stlačí a otočí smerom ku kvalite, že sa ľudia toho presýtia, neviem, ako sa to skončí.

-V spomínanom seriáli Místo nahoře ste hrali spolu so Simonou Stašovou a Ondřejom Vetchým, s ktorými účinkujete v komédii Milana Cieslara Život je život. Aký život vedie Miroslav Táborský?-
Ja som s ním spokojný. Vždy som túžil robiť túto prácu. Mojím cieľom bolo hrať v Prahe divadlo, pokiaľ možno hlavné úlohy, to sa mi podarilo, nakrúcať české filmy, prípadne v televízii, to sa mi podarilo. Mám skvelú ženu, dvoch zdravých chlapcov, ktorí sa dostávajú do dospelého veku. Keby som mal rekapitulovať svoj život, musím povedať, že nie je nepodarený.

-Stvárnili ste, zvlášť v divadle, široké spektrum postáv v komédiách i tragédiách. Máte predsa ešte nejaké želanie? Akú úlohu by ste si radi zahrali?-
Nie, ja som už tie želania opustil, na také tie romantické herecké priania - zahrať si Hamleta, Cyrana som už zostarol. Myslím, že i ten Richard III., ktorého som si chcel zahrať, už nebude, ale stretlo ma toľko pekných úloh, o ktorých som nesníval...Keby som to mal zrekapitulovať, tak ich spätne medzi tie sny zaradím. Keby som to mal zobrať od začiatku, tak poviem, áno, prial by som si zahrať Fausta, čo som ho hral, prial by som si zahrať napríklad Robespierra, ktorého som hral, alebo Jindřicha v hre Josefa Topola Konec masopustu. To boli všetko úlohy, ktoré by som si prial, keby som o nich včas vedel, že si ich môžem priať (úsmev).

-Sledujete dianie aj na slovenskej divadelnej scéne?-
Už nie. Bol som trochu viac v obraze, keď som v rokoch 2002 až 2007 hral s Martinom Hubom u nás v Divadle v Dlouhé Harwoodovho Garderobiéra. To predstavenie sme pôvodne skúšali v Národnom divadle, Martin to režíroval, ja som hral Normana a druhú hlavnú rolu Sira skúšal Josef Somr. On to potom, zrejme zo zdravotných dôvodov, vzdal. Tú prácu sme nechceli úplne zahodiť a nakoniec sa to zrealizovalo tak, že Martin predstavenie zrežíroval a zároveň v ňom hral Sira. Hrali sme to česko-slovensky, zošili sme dva preklady, aby to na seba pekne pasovalo. Vtedy sme sa spolu veľa rozprávali o herectve, o tom, akou cestou sa uberá slovenské a české divadlo. V tom čase tie cesty boli odlišné. Slovenské divadlo sa uberalo viac tou hereckou cestou, zatiaľ čo české "režisérskou" cestou - viac fantázie, obrazov, kde to herectvo nemá takú váhu a úlohu. Bolo zaujímavé to konfrontovať, počúvať. Navyše, v tom čase bola úplne odlišná situácia v televíznej i filmovej tvorbe medzi Českom a Slovenskom. Veľa zaujímavých večerov a dialógov sme spolu strávili.

-Máte dvoch synov, pôjdu Dominik a Radovan vo vašich šľapajach, budú z nich umelci?-
Ten starší sa venuje ekonomicko-manažérskemu štúdiu a podnikaniu. Mladší dlho tvrdil, že chce byť hercom. V trinástich ho to prešlo a rozhodol sa, že bude kameramanom. Študuje na strednej škole odbor filmová a televízna tvorba, zatiaľ ho to stále drží. Možno to spôsobilo, že sa občas prišiel pozrieť na moje natáčanie, stál v priestore za kamerou a videl to z tej druhej strany. Je to jedno, budem rád, keď obaja chlapci budú robiť prácu, ktorú chcú robiť, pretože viem, akú cenu pre môj život má to, že robím profesiu, ktorú som chcel veľmi robiť a dostal som sa k nej. Keď ste sa pýtali na život, je to súčasťou toho, že ten život môžem nazvať šťastným.









Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR