V čase od 12.júna do 15.júna sa prenesieme o sto rokov späť. Vďaka osobám, ktoré grófa Pálfiho poznali najlepšie, sa nám otvoria brány do jeho súkromného i pracovného života. Vypočujeme si rozprávania plné zaujímavostí, autentických výpovedí a odhalíme i to, o čom sa dodnes nehovorilo. Pomyselne vstúpime do jednotlivých miestností zámku a spoznáme ich vzhľad v období, keď sa po nich ešte prechádzal samotný  gróf.

 

 

 

Ján František Pálfi sa narodil 19.augusta 1829 v Bratislave ako syn Františka V. Alojza Pálfiho a Natálie Pálfiovej. Natália bola od svojho manžela mladšia o tridsať rokov a spoločný syn sa im narodil, až keď mal František Alojz takmer 5O rokov. František Alojz bol cisársky a kráľovský komorník. Žil bohémskym životom a miloval hazard. Pred rodinou dával prednosť zábave, herniam, milenkám,... Tento spôsob života rodinu úplne zničil psychicky i finančne. Dlhy sa dostali do závratných výšok a majetok rodiny sa dostal pod súdny zátvor.

Život mladého Ján Františka bol plný rodinných nezhôd a hádok. Ako 16-ročnému mu umrela matka a o sedem rokov neskôr mu umrel i otec. Ostala mu len o dva roky mladšia sestra Gabriela, s ktorou ale nikdy nenašli spoločnú reč. Dedičstvo, ktoré Ján František po otcovi zdedil, bolo síce rozsiahle ale značne zadĺžené. Po dlhých rokoch sa mu predsa len podarilo takmer nemožné - majetky vytiahol z dlžôb, zveľadil majetky a ešte ušetril aj dosť financií na cestovanie po Európe. Cestovanie bolo totiž popri zberateľstve jeho veľkou záľubou. Na svojich cestách obdivoval architektúru a umelecké diela, navštevoval múzea i súkromné zbierky a postupne sa z neho stával znalec s vycibreným vkusom.

Vtedajší Bojnický hrad zdedil v príšernom stave. Pôvodne dokonca uvažoval o jeho predaji. Až postupom času sa rozhodol pre prestavbu. Na jeho cestách po Európe ho zaujala gotická architektúra Francúzska a renesančná architektúra Talianska. Pravdepodobne pod ich vplyvom sa za pomoci architekta Jozefa Huberta pustil do rekonštrukčných prác. Hrad sa po prestavbe mal stať reprezentatívnym sídlom pre jeho umelecké zbierky. Celá prestavba trvala 22 rokov.

Samotný gróf sa konca prestavby dožil. Zomrel vo veku 79 rokov. Stalo sa tak 2.júna 1908 vo Viedni. O dva dni neskôr boli jeho telesné pozostatky vlakom prevezené do Prievidze a odtiaľ kočom až na miesto jeho konečného odpočinku - na bojnický zámok.

 

"Počas môjho dlhého života bolo príčinou mojich zahraničných ciest a tamojších dlhých pobytov nielen to, aby som uspokojil svoje umelecké cítenie, ale aj to, aby som privezením získaných diel domov pomohol našej vlasti, ktorá je chudobná na tieto predmety, zušľachtil naše umelecké cítenie a prebudil umenie. Ukladám preto mojim nástupcom, aby tieto umelecké predmety, maľby, rytiny a zlatnícke diela sprístupnili za účelom muzeálnych prehliadok znalcom a záujemcom o výtvarné umenie."

Sen grófa Pálfiho - zriadiť v Bojniciach reprezentatívne sídlo, ktoré by poskytlo priestor jeho umeleckým zbierkam - sa stal skutočnosťou.

Od roku 1950 je v priestoroch zámku umiestnené múzeum Spočiatku sa činnosť sústredila ma uvoľnenie vhodných priestorov v zámku a sústredenie zbierkových predmetov. Prvá expozícia bola otvorená za necelý rok – 2.septembra 1951. Jadro tvorili archeologické zbierky umiestnené vo vitrínach v Zimnej záhrade. V ostatných priestoroch až po Zlatú sálu boli sústredené exponáty numizmatické a umeleckohistorické.

Postupne s popularizáciou múzea začali pracovníci sústrediť pozornosť na výskumy a ďalšie odborné činnosti. O úspechu múzea svedčí aj jeho návštevnosť, ktorá z roka na rok. So záujmom o prehliadky sa zväčšovala aj sprístupnená plocha a rozrastali sa expozície.

Novodobé dejiny múzea môžeme datovať od roku 1981. Múzeum získalo nový štatút, podľa ktorého sa stalo ústredným špecializovaným múzeom s celoslovenskou pôsobnosťou a orientáciou na dokumentáciu a prezentáciu neoslohov. Na jar 1983 už boli nové expozície v prevádzke. Dodnes sa postupne dopĺňajú a obmieňajú tak, aby slúžili záujmom širokej verejnosti.

Bojnický zámok patrí už dlhé desaťročia k najnavštevovanejším kultúrnym pamiatkam na Slovensku. Ročne jeho bránami prejde viac približne dvestotisíc návštevníkov. V existencií múzea ale neboli len úspešné obdobia. V roku 1991 došlo k takmer 50 percentnému poklesu návštevnosti v dôsledku zániku hromadných návštev určitých skupín obyvateľstva, najmä družstevných robotníkov a organizovaných pracovných skupín.  V tom období stálo múzeum pod vedením Mgr. Jána Papca pred zložitou úlohou znovu oživiť múzeum a naplniť ho návštevníkmi.  V praxi to znamenalo nájsť nové formy prezentácie a aktivizácie múzea vo vzťahu k jedinečnej kultúrnej pamiatke.

Za účelom rozšírenia ponuky podujatí pre návštevníkov bojnického zámku vytvorilo Slovenské národné múzeum – Múzeum Bojnice sériu viacerých špeciálnych podujatí, ktorých životaschopnosť preverili opakované a úspešné realizácie. Podujatia ako Medzinárodný festival duchov a strašidiel, Rytierske dni, Rozprávkový zámok či Vianoce na zámku návštevníkom neprinášajú len poučenie, ale aj zábavu a zážitky, a výraznou mierou sa podieľajú na popularizácii histórie NKP - Zámok Bojnice a jeho expozícií.